… nielen pre spoluzávislých:
Keď sa začíname uzdravovať zo (spolu)závislosti, musíme pouvažovať o hraniciach:
V spoluzávislosti nám nie je dobre. Snažíme sa z nej uzdraviť. Je to zdĺhavý proces, nemal by sa zvrhnúť na horúčkovité odškrtávanie bodov a stres z toho, koľko nám z nich ešte zostáva – môže ich byť oveľa viac než v dolu uvedenom zozname príkladov. Ideme krok za krokom, spoznávame seba a druhých tak ako nikdy predtým. A po rôzne dlhom čase zistíme, že sa cítime a reagujeme inak, že do života nám vstúpila vyrovnanosť a narastá počet dní v ktorých sa cítime dobre.
Naše uzdravenie sa môže prejavovať trebárs takto:
Melody Beattieová (1948- ), autorka knihy Koniec spoluzávislosti (respektíve Skoncujte so spoluzávislosťou) prežila v živote veľkú traumu, keď jej 12-ročný syn Shane v januári 1991 tragicky zahynul na lyžovačke vo Švajčiarsku. Bolelo ju to tak veľmi, že podľa jej vlastných slov mala pocit, akoby niekto vzal brokovnicu a vystrelil jej dieru do srdca. A hoci bola autorkou svojpomocných kníh, sama sebe v tomto nevedela pomôcť. Keď nahliadneme do jej minulosti, ktorá tragédii predchádzala, po dlhých rokoch, keď
prežívala koncom 80. rokov minulého storočia konečne pokojné roky. Tie sa skončili už spomenutou nehodou v roku 1991.
(kliknutím na nadpis prejdete na článok na danú tému)
(1a)
„Ďakujem ti, že si mi nakúpil, kým som bol zdrogovaný.
Si ozajstný kamoš.“
Chcem, čo chcem a chcem to teraz.
Chcem potlačiť momentálne negatívne pocity a bolesť.
Každý asi poznáme človeka, ktorý je veľmi urážlivý – alebo sme to my sami?
Uraziť sa môžeme kvôli tomu, čo ten druhý povie alebo urobí. Dôvod? Myslíme si, že tým k nám bol hrubý a nespravodlivo nás napadol. Zastať sa sám seba je jedna vec – a urážať sa a brať si veci osobne druhá. Umením života je nájsť rovnováhu a silu odísť, keď nastal ten čas. Keď ako rodičia neustále dávame dieťaťu najavo svoje nesúhlas, povzbudzujeme ho k tomu, aby svoje zranenie a hnev dávalo najavo vzburou a sabotovaním sa, čo ho prenasleduje po celý dospelý život. Ak dieťa ustavične kritizujeme, nakoniec reaguje násilne a nahnevano, deštruktívne voči druhým i sebe. Aj deti majú potrebu napraviť si zranenú pýchu, rešpekt a dôstojnosť, keď sú dospelí.
Riešenie urážlivosti môžete spadať pod 4.–7. krok z 12 krokov.
„Dobrý deň, môžem ju pohladkať? Nepohryzie ma?“ prihovorila som sa staršiemu pánovi, ktorý viedol na vôdzke bielo-čiernu čivavku s chvostíkom ako veverička. Zamyslel sa, a potom nie celkom presvedčivo mykol plecom: „Veď skúste.“ Skúsila som – a pes mi skoro odhryzol prst. Prudko som sa vystrela, pozrela som sa na pána a ten bez mihnutia oka lakonicky skonštatoval: „Tak vidíte.“ A bolo vymaľované :-).
Niekedy sa smejeme Američanom, že na každý problém majú svojho psychoterapeuta, no faktom je, že psychoterapia je (nielen) pri probléme spoluzávislosti veľmi užitočná.
Ospravedlnenie súvisí s 9. krokom z 12:
„Urobili sme priamu nápravu…“
Prečo sa niektorí ľudia nevedia ospravedlniť?
